Folkoví puristi nemali veľký rešpekt voči rokenrolu, považovali ho za detinský a hrubo komerčný.
Aj 60 rokov po tom, ako americký pesničkár Bob Dylan šokoval svet folku tým, že „prešiel na elektrickú gitaru“, sa ľudia stále nezhodujú na tom, čo sa stalo v roku 1965 na folkovom festivale v Newporte. Dylanovo vystúpenie na tomto podujatí v štáte Rhode Island je všeobecne považované za jeden z kľúčových momentov v histórii rockovej hudby. Hoci panuje takmer univerzálna zhoda na jeho význame, na to, čo sa presne stalo, sa názory značne líšia.
Historici rocku, Dylanovi životopisci a svedkovia poskytujú rôzne verzie o reakcii publika na Dylanovo vystúpenie. Oživenie, založené na tradičných amerických hudobných formách a presiaknuté populistickou politikou 30. rokov 20. storočia, sa prepojilo s prebiehajúcim hnutím za občianske práva a prosperovalo vďaka aktuálnym textom piesní. Snaha o autentickosť bola jadrom tohto oživenia, a preto prevládal všeobecný názor, že skutočná folková hudba sa hrá iba na akustických nástrojoch. Folkoví puristi nemali veľký rešpekt voči rokenrolu, považovali ho za detinský a hrubo komerčný.
Dylan, dovtedy typický akustický trubadúr, niekoľko mesiacov pred Newportom vydal čiastočne elektrický album Bringing It All Back Home a nahral veľkú časť albumu Highway 61 Revisited s rockovo orientovanými hudobníkmi a elektrickými nástrojmi. Dylan mal záujem o reprodukciu tohto elektrického zvuku naživo, a tak narýchlo angažoval členov formácie The Paul Butterfield Blues Band, spolu s klaviristom Barrym Goldbergom a hráčom na klávesové nástroje Alom Kooperom (ktorý vytvoril charakteristický organový kontrapunkt v skladbe Like a Rolling Stone), aby mu robili sprievodnú kapelu na koncerte v Newporte.
Samotný Dylan si zavesil na krk elektrickú gitaru s pevným telom Fender Stratocaster. Vystúpenie sa začalo piesňou Maggie's Farm, počas ktorej publikum začalo protestovať a dávať najavo svoju nespokojnosť so zvukom Dylanovho zoskupenia. Nepriateľská atmosféra v obecenstve eskalovala počas nasledujúcej Like a Rolling Stone.
Dylanov životopisec Anthony Scaduto opísal počiatočnú reakciu publika ako zmes roztrúseného bučania a potlesku, ale prevažne zmäteného ticha. Po predvedení tretej skladby, ranej verzie It Takes a Lot to Laugh, It Takes a Train to Cry, bola kapela nútená pre neustále pískanie publika odísť z pódia. Podľa Koopera, ktorý stál po Dylanovom boku, umelci odišli, pretože nacvičili len tri skladby, a pískanie bolo predovšetkým reakciou na krátkosť vystúpenia Dylana ako headlinera, ktorého prišla počúvať väčšina publika.
Existujú tiež rôzne výklady toho, čo sa odohralo v zákulisí počas vystúpenia. Do konfrontácie sa zapojili členovia festivalového výboru – folklorista Alan Lomax a významný folkový spevák Pete Seeger chceli vypnúť elektrinu. Dylanov manažér Albert Grossman a Peter Yarrow (z kapely Peter, Paul and Mary) sa im však úspešne postavili na odpor.
Dylan sa vrátil na pódium sám s akustickou gitarou (podľa väčšiny svedectiev na Yarrowovu žiadosť) a bol privítaný búrlivým potleskom. Zahral skladby Mr. Tambourine Man a It's All Over Now, Baby Blue. Niektorí tvrdia, že pritom plakal.
Dylan pokračoval vo svojom trende smerom k rockovej hudbe aj na svojich ďalších dvoch albumoch – Highway 61 Revisited (1965) a Blonde on Blonde (1966). Postupom času sa hudobne ďalej vyvíjal, na albume Nashville Skyline (1969) sa obrátil ku country hudbe a počas zvyšku kariéry prechádzal mnohými štýlmi.
Jeho elektrické obdobie sa spätne stalo uznávaným kritikmi aj fanúšikmi ako čas, v ktorom vytvoril niekoľko zo svojich najlepších skladieb, a jeho kontroverzné vystúpenie v Newporte je považované za kľúčový moment vo vývoji folkrocku.
Dylanov prechod k elektrickej gitare, a konkrétne incident v Newporte, je zobrazený v životopisnom filme Úplne neznámy (2024) s Timothéem Chalametom v hlavnej úlohe. Snímka získala osem nominácií na Oscara a tri na Zlatý glóbus.
Zdroj: TASR